Trošku sme vyspovedali nášho reprezentanta masters Jána Lenarta, ktorý sa po rokoch vrátil na súťažné pódiá.
Povieš nám niečo o tvojej 20 ročnej prestávke od silového trojboja?Po dvoch dekádach som sa opäť vrátil k tréningu a tým pádom aj na súťažné pódium. Silový trojboj si vyžaduje pravidelný tréning a hlavne vybavenie, ktoré nie je v každom fitnescentre a samozrejme aj nejakú tú dopomoc tretej osoby, ktorá má akú takú skúsenosť. Nepostavíte za seba pri ťažkých drepoch človeka, ktorý chodí do fitnescentra len na bicykel. Ja som po škole odišiel pracovať do Čiech, začal som študovať na vysokej škole a môj tréning už nebol taký, ako keď som chodil na strednú školu a mal doma zázemie a čas na tréning. Hoci som nemal všelijaké proteíny ako rovesníci z klubu kde som trénoval, ale stačilo mi to na to, aby som ich porazil na súťažiach. Tak som z nedostatku času na tréningy so silovým trojbojom v roku 2003 skončil. Potom som odsúťažil ešte jednu súťaž na extralige družstiev v roku 2007, keď môjmu starému klubu chýbali zranení pretekári a po 6 týždňoch tréningu proste súťažil a vyhrali sme. Potom dlho nič, len také občasné zablúdenie do fitnescentra stále pred letom, ono to vždy stačilo na tie bicepsy. Až teraz po rokoch, keď som sa usadil, mám rodinu a stále bývanie a podporu od manželky, tak som si kúpil vlastné športové vybavenie a trénujem prvý krát na 100 % v živote, lebo na rozdiel od mojich juniorských čias mám teraz aj na proteíny, ktoré vtedy jednoducho kvôli financiám neboli možné, občas som nejaký dostal ako súčasť výhry, ale ináč som trénoval doslova a do písmena na chlebe s džemom.
Prečo si rozhodol pre náš športový klub?Po návrate som hľadal klub a hoci som pôvodom z Bardejova, kde som aj ako 14 ročný dostal všetky techniky, tréningy a motiváciu, tak som sa tentokrát rozhodol pre Športový klub SPC Častá a Pala Kovalčíka. Jednoducho chcem trénovať s najlepšími, tak sa aj najlepšie napreduje a Častá je jednoznačne najlepším klubom trojboja na Slovensku. Dali mi vynikajúce dresy a je cítiť podporu, že klub má tiež záujem pomáhať pretekárom napredovať. Taktiež Pala Kovalčíka poznám minimálne štvrťstoročie a z ľudí s ktorými som pretekal, už väčšinou len rozhodcov, tá generácia sa takmer celá obmenila, až na nás zopár masterákov ako Koľšovský, Gombár a Mihok, ktorý sa v podstate tiež vrátil po 20 rokoch.
Aké sú tvoje súťažné ambície a plány?Z kategórie do 93 kg kde teraz súťažim nepoznám v podstate nikoho, všetko sú to pre mňa ,,nováčikovia”. Dokonca ma aj porazili v prvom roku môjho pôsobenia, budúci rok sa polepším, aby na domácej scéne bolo vždy zlato doma. Chce to trochu času zvyknúť na nový a iný typ dresov. Myslím, že by som mohol ešte zabojovať aj v open, cítim sa silný, sila ide rýchlo hore. Na majstrovstvách Európy po pár mesiacoch tréningu sa mi podarilo priniesť striebro z tlaku na lavičke, teraz z Mongolska skúsim zabojovať opäť o nejakú medailu, vtedy bude spokojnosť. Už to býva pravidlom pri mojich súťažiach, že mám opäť chrípku týždeň pred súťažou, tak dúfam že to nebude mať veľký vplyv na výkony a nazdvíham aspoň 90 % z toho, čo mám natrénované. Teraz mám oveľa väčšiu zodpovednosť, ako za mlada, mládeži asociácia všetko preplácala, teraz len letenky ma vyšli na 2000 €, nakoľko letím s manželkou. Tá mi povedala že pôjdem domov pešo, ak nebude medaila. Pavol Kovalčík sa ma pýtal, prečo som sa vrátil k silovému trojboju… lebo chcem byť majster sveta a toto je prvý krok na ceste k splneniu sna.
