1. časť:

Už sme avizovali, že rok 2021 sa nesie v znamení 30.výročia založenia nášho klubu. Presný dátum založenia označujeme ten deň, kedy sa otvorili dvere prvej posilňovne na Zámockej ulici v Častej pre širokú verejnosť, v zmysle dosiahnuť cvičením s činkami niečo viac. Čo to znamená “viac“, to som si v tom čase netrúfol ani povedať. Otvoril som teda 1.10. 1991 a začala sa črtať veľká púť.

Vytvoriť fungujúce spoločenstvo ľudí, ktorí majú jeden športový cieľ je veľmi ťažká úloha. Vykročil som na túto púť po ceste, ktorá je ťažký originál, je tvrdá, v zložitom teréne a nesmierne kľukatá. Po každom zvládnutom kilometri som vrazil celou silou do zeme míľnik. Podľa slovníka je míľnik kamenný stĺp na meranie vzdialenosti na cestách. Dnes ich vidíte hlavne popri diaľniciach. Napadlo ma, že po 30 rokoch by som mohol čo to o pár týchto míľnikoch povedať.

Nejdem písať pamäti, rád by som si len pripomenul udalosti a ľudí, ktorí so mnou po tejto jedinečnej ceste kráčali a aj kráčajú. Možno si niektorí, čo si to prečítajú, tiež radi pospomínajú na to množstvo zážitkov, dobrých aj horších a tiež na ľudí, z ktorých už bohužiaľ niektorí nie sú medzi nami.

2. časť:

Zhruba v tomto čase v roku 1991 som ako vojak základnej vojenskej služby odratuvával 100 dní do civilu. Sedel som ako dozorca roty v službe pri stolíku a rozmýšľal. Vonku sa zmenil svet. Prišla nová doba a ten svet čo som poznal, už neexistoval. Čo s tým…čo ďalej…Za môjho pôsobenia v armáde som celkom nechtiac spôsoboval doslova “činkovú revolúciu”. Svojim športovým príkladom a výsledkami vo formovaní tela som doslova strhol desiatky vojakov k cvičeniu. Začal sa jesť tvaroh a prestal sa piť alkohol. To sa mi celkom páčilo. Počas 20 mesiacov vojenskej služby som vybudoval dve posilňovne. Jednu v Olomouci a druhú v Sklenom pri Handlovej, kde som bol neskôr prevelený. Masový záujem o cvičenie pod mojim vedením som zažil už pred vojenčinou, keď som si na našom dvore pracne postavil malú drevenú posilňovňu. To ma teda utvrdilo, že by som mohol s ľudmi pracovať aj trochu vážnejšie. A tak som sa rozhodol, že to skúsim.
Prišiel som do civilu a doslova z ničoho som začal za nesmiernej námahy stavať na vtedajšie pomery veľkú posilňovnu. Táto prvá verzia, ktorou začal náš príbeh, mala rozmery 8 x 3 m. Bola vykurovaná kachlami na drevo a ako wc slúžila blízka latrína. Stavebný materiál, ako boli staré kvadre a pod. poskytol Franto Slezák. Ostatný materiál bol zrecyklovaný z pôvodnej drevenej stavby. Po troch mesiacoch úmornej driny sa za nezištnej pomoci Braňa Jakubčíka, Standa Minarovýcha a Laca Setnického mohol 1.10. otvoriť prvý športový klub nielen v Častej, mimo vtedy existujúce telovýchovné jednoty. Existenciu klubu hneď na začiatku úradnou listinou potvrdil Obecný úrad v Častej.
Napriek skromným priestorom a vlastnoručne zhotovenému vybaveniu sa začala pomerne rýchlo tvoriť prvá členská základňa. 6.12. prehovoril Braňo Jakubčík na cvičenie svojho 15-ročného mladšieho brata Štefana. Napriek jeho 50 kg osobnej váhy a trápeniu sa s 10 kg činkou v tlaku, sa zo Štefana neskôr stala jedna z opôr klubu a jeden z najlepších trojbojárov SR a dokonca reprezentant SR. Aj taký bol rok 1991.
Fotografie z prvej posilňovňe. Na snímke Braňo Jakubčík pri mojom vtedajšom osobnom rekorde v tlaku na lavičke. Na činke je 168 kg.

3. časť:

Začal sa rok 1992. Záujem o cvičenie v našom klube narastal. Priestory praskali vo švíkoch a ja som sa zamýšľal najmä nad poslaním klubu. Čo chceme dosiahnuť?
V prvom rade som chcel športový klub s pevnou zásadou “FAIR PLAY”, teda bez dopingu (veľmi odvážne a silné smerovanie). Tiež by som rád, aby sme ľudí a hlavne mládež vzdelávali v otázkach zdravého cvičenia a životosprávy. Viedli ich k celkovej nielen fyzickej, ale aj psychickej odolnosti. Veril som, že takto nielen športové talenty nájdem, ale aj dosiahneme dobré výsledky. Ťažká téma bola, že keď dosiahneme patričnú športovú úroveň, budú treba financie. Táto téma nás však už sprevádza dlhé roky.
Na jar sa objavila v klube Ľubica Bošmanská. Začala trénovať kondične s dievčatami a vlastne trénuje doteraz. Čoskoro sa stala našou prvou fotografkou a hlásateľkou na všetkých súťažiach, ktoré od roku 1999 pravidelne v Častej organizujeme. V marci prišiel do klubu aj 15-ročný Juraj Krátky. Jeho príchod bol pre klub na dlhé roky zásadný. Bol nielen talentovaný silák, ale aj s jeho pomocou som mohol pokračovať v rozširovaní posilňovne a neskôr sa stal oporou pri súťažných výjazdoch, sústredeniach a organizovaní súťaží v Častej.

Ešte jedna návšteva z roku 1992 mi utkvela v pamäti. Pri napĺňaní jednej z našich úloh, vzdelávania mládeže, k nám privítala moja niekdajšia triedna učiteľka zo ZŠ, pani Poláková na prednášku. Chodila k nám v rámci vyučovania telesnej výchovy so staršími ročníkmi. Vtedy prišla koncom školského roka s ôsmakmi. Keďže popri výklade som robil aj praktické ukážky, vybral som si jedného pevného žiaka, aby som s ním mohol predviesť cviky. Bol mi tak po plecia a mal dosť veľkú trému. Bol to Marek Polčic, ďalší z neskorších zásadných členov nášho klubu. Keď Marek prišiel o šesť rokov trénovať, pozeral som sa na neho s vykrútenou hlavou dohora. Bol to ozaj veľký chlap ktorý ako prvý z nášho klubu vybojoval medzi mužmi titul Majstra Slovenska a tiež ako prvý z našich silákov drepol 300 kg na súťaži.

Foto: Hneď na začiatku bola v našom klube priateľská až domáca atmosféra. Návšteva hradu Červený Kameň za doprovodu Ľubice Bošmanskej. Spolu s ňou som ja a Juro Krátky.
Pavol Kovalčík