1. časť:

 

Už sme avizovali, že rok 2021 sa nesie v znamení 30.výročia založenia nášho klubu. Presný dátum založenia označujeme ten deň, kedy sa otvorili dvere prvej posilňovne na Zámockej ulici v Častej pre širokú verejnosť, v zmysle dosiahnuť cvičením s činkami niečo viac. Čo to znamená “viac“, to som si v tom čase netrúfol ani povedať. Otvoril som teda 1.10. 1991 a začala sa črtať veľká púť.

 

Vytvoriť fungujúce spoločenstvo ľudí, ktorí majú jeden športový cieľ je veľmi ťažká úloha. Vykročil som na túto púť po ceste, ktorá je ťažký originál, je tvrdá, v zložitom teréne a nesmierne kľukatá. Po každom zvládnutom kilometri som vrazil celou silou do zeme míľnik. Podľa slovníka je míľnik kamenný stĺp na meranie vzdialenosti na cestách. Dnes ich vidíte hlavne popri diaľniciach. Napadlo ma, že po 30 rokoch by som mohol čo to o pár týchto míľnikoch povedať.

Nejdem písať pamäti, rád by som si len pripomenul udalosti a ľudí, ktorí so mnou po tejto jedinečnej ceste kráčali a aj kráčajú. Možno si niektorí, čo si to prečítajú, tiež radi pospomínajú na to množstvo zážitkov, dobrých aj horších a tiež na ľudí, z ktorých už bohužiaľ niektorí nie sú medzi nami.

 

2. časť:

 

Zhruba v tomto čase v roku 1991 som ako vojak základnej vojenskej služby odratuvával 100 dní do civilu. Sedel som ako dozorca roty v službe pri stolíku a rozmýšľal. Vonku sa zmenil svet. Prišla nová doba a ten svet čo som poznal, už neexistoval. Čo s tým…čo ďalej…Za môjho pôsobenia v armáde som celkom nechtiac spôsoboval doslova “činkovú revolúciu”. Svojim športovým príkladom a výsledkami vo formovaní tela som doslova strhol desiatky vojakov k cvičeniu. Začal sa jesť tvaroh a prestal sa piť alkohol. To sa mi celkom páčilo. Počas 20 mesiacov vojenskej služby som vybudoval dve posilňovne. Jednu v Olomouci a druhú v Sklenom pri Handlovej, kde som bol neskôr prevelený. Masový záujem o cvičenie pod mojim vedením som zažil už pred vojenčinou, keď som si na našom dvore pracne postavil malú drevenú posilňovňu. To ma teda utvrdilo, že by som mohol s ľudmi pracovať aj trochu vážnejšie. A tak som sa rozhodol, že to skúsim.

 

Prišiel som do civilu a doslova z ničoho som začal za nesmiernej námahy stavať na vtedajšie pomery veľkú posilňovnu. Táto prvá verzia, ktorou začal náš príbeh, mala rozmery 8 x 3 m. Bola vykurovaná kachlami na drevo a ako wc slúžila blízka latrína. Stavebný materiál, ako boli staré kvadre a pod. poskytol Franto Slezák. Ostatný materiál bol zrecyklovaný z pôvodnej drevenej stavby. Po troch mesiacoch úmornej driny sa za nezištnej pomoci Braňa Jakubčíka, Standa Minarovýcha a Laca Setnického mohol 1.10. otvoriť prvý športový klub nielen v Častej, mimo vtedy existujúce telovýchovné jednoty. Existenciu klubu hneď na začiatku úradnou listinou potvrdil Obecný úrad v Častej.
Napriek skromným priestorom a vlastnoručne zhotovenému vybaveniu sa začala pomerne rýchlo tvoriť prvá členská základňa. 6.12. prehovoril Braňo Jakubčík na cvičenie svojho 15-ročného mladšieho brata Štefana. Napriek jeho 50 kg osobnej váhy a trápeniu sa s 10 kg činkou v tlaku, sa zo Štefana neskôr stala jedna z opôr klubu a jeden z najlepších trojbojárov SR a dokonca reprezentant SR. Aj taký bol rok 1991.

 

Fotografie z prvej posilňovňe. Na snímke Braňo Jakubčík pri mojom vtedajšom osobnom rekorde v tlaku na lavičke. Na činke je 168 kg.

 

 

3. časť:

 

Začal sa rok 1992. Záujem o cvičenie v našom klube narastal. Priestory praskali vo švíkoch a ja som sa zamýšľal najmä nad poslaním klubu. Čo chceme dosiahnuť?

 

V prvom rade som chcel športový klub s pevnou zásadou “FAIR PLAY”, teda bez dopingu (veľmi odvážne a silné smerovanie). Tiež by som rád, aby sme ľudí a hlavne mládež vzdelávali v otázkach zdravého cvičenia a životosprávy. Viedli ich k celkovej nielen fyzickej, ale aj psychickej odolnosti. Veril som, že takto nielen športové talenty nájdem, ale aj dosiahneme dobré výsledky. Ťažká téma bola, že keď dosiahneme patričnú športovú úroveň, budú treba financie. Táto téma nás však už sprevádza dlhé roky.

 

Na jar sa objavila v klube Ľubica Bošmanská. Začala trénovať kondične s dievčatami a vlastne trénuje doteraz. Čoskoro sa stala našou prvou fotografkou a hlásateľkou na všetkých súťažiach, ktoré od roku 1999 pravidelne v Častej organizujeme. V marci prišiel do klubu aj 15-ročný Juraj Krátky. Jeho príchod bol pre klub na dlhé roky zásadný. Bol nielen talentovaný silák, ale aj s jeho pomocou som mohol pokračovať v rozširovaní posilňovne a neskôr sa stal oporou pri súťažných výjazdoch, sústredeniach a organizovaní súťaží v Častej.

 

Ešte jedna návšteva z roku 1992 mi utkvela v pamäti. Pri napĺňaní jednej z našich úloh, vzdelávania mládeže, k nám privítala moja niekdajšia triedna učiteľka zo ZŠ, pani Poláková na prednášku. Chodila k nám v rámci vyučovania telesnej výchovy so staršími ročníkmi. Vtedy prišla koncom školského roka s ôsmakmi. Keďže popri výklade som robil aj praktické ukážky, vybral som si jedného pevného žiaka, aby som s ním mohol predviesť cviky. Bol mi tak po plecia a mal dosť veľkú trému. Bol to Marek Polčic, ďalší z neskorších zásadných členov nášho klubu. Keď Marek prišiel o šesť rokov trénovať, pozeral som sa na neho s vykrútenou hlavou dohora. Bol to ozaj veľký chlap ktorý ako prvý z nášho klubu vybojoval medzi mužmi titul Majstra Slovenska a tiež ako prvý z našich silákov drepol 300 kg na súťaži.

 

Foto: Hneď na začiatku bola v našom klube priateľská až domáca atmosféra. Návšteva hradu Červený Kameň za doprovodu Ľubice Bošmanskej. Spolu s ňou som ja a Juro Krátky.

 

 

 

4. časť:

Názov SPC vznikal ešte v roku 1993, keď sme začali súťažiť v Slovenskej asociácii kulturistiky a silového trojboja (SAKST). Ale definitívne sme rozhodli o jeho používaní až začiatkom januára 1994. Skratka SPC (staying power club) vychádza z názvu filozofickej skladby skupiny Queen a bez tejto vedomosti je nemožné túto skratku dešifrovať. Za tie roky sa o to pokúšali mnohí a vždy som sa dobre pobavil.

Prvým krokom k registrácii bola výroba razítka a následne osobne podaná žiadosť na sekretariáte zväzu. Keďže sme spĺňali vtedy všetky platné náležitosti vstupu do SAKST, stali sme sa hrdým členom a sme na to hrdý až dodnes. Zrazu sme boli členmi zväzu, ktorý riadil naše športy na domácej scéne a bol členom vo svetovej federácii IPF a IFBB.

Prišla jar a opäť skúšame kulturistické pódium. Na oblastných M-SR v Nitre skončil začínajúci Štefan Jakubčík na 5.mieste a veľmi talentovaná Martina Mičková na 4. mieste.

Pred letom ma oslovil vtedajší starosta obce Častá pán Smieško, s ktorým som mal korektný vzťah, že či by som nevedel ako naložiť s nedokončenými priestormi kabín na miestnom futbalovom štadióne. V tom čase vznikali fitnescentrá, či súkromné či mestské a obecné ako huby po daždi. Bol to doslova fitnes boom na Slovensku. Po obhliadke rozsiahlych priestorov bolo jasné, že sú veľmi vhodné na veľké fitness a wellness centrum. Navyše sa tu črtala možnosť vytvoriť pracovné miesta pre obec, čo v tých časoch bolo iste zaujímavé. Vložené investície by sa určite čoskoro vrátili. Videl som tu zároveň aj šancu pre našich budúcich reprezentantov trénovať v dôstojných priestoroch tak, ako väčšina klubov na Slovensku. Na žiadosť pána starostu som teda vypracoval štúdiu, ktorú som následne predniesol na Obecnom zastupiteľstve a tiež bola vypracovaná projektová dokumentácia. Po diskusii bol návrh schválený ako realizovateľný v nasledujúcom období. To bohužiaľ už neprišlo. Prišli voľby a o priestoroch sa rozhodlo inak. Takto sme prišli o jedinečnú možnosť športovať v Obecných priestoroch tak, ako iné športy v Častej a všade po republike.

V tom čase nás hnala túžba po športových úspechoch a chceli sme prekonávať všetky prekážky so cťou.

A to, že ich bolo nespočetne veľa je tvrdá realita celých 30 rokov našej existencie. Na jeseň prišla do posilky útla žienka. Vážila 41 kg a chcela pribrať. A tu sa začína písať naša ozajstná trojbojárska história. Z tejto žienky sa v ďalších rokoch stala hviezda trojboja, národná rekordérka a reprezentantka SR. Práve prišla Martina Sládeková a s ňou pre nás vtedy tak potrebná nová energia.

 

 

5. časť:

Je skoré ráno 13.5.1995 a práve štartujeme na našu prvú trojbojársku súťaž do Turian. Ferko Slezák nakopne svoju starú 1203-jku a spolu s Jurom Krátkym nasadáme do zadného priestoru auta, na dosky zakryté dekou. Vezieme vzácny “tovar”. Svoju premiéru idú mať na Oblastné M-SR Martina Sládeková a Sylvia Haršányová (staršia sestra slávneho trojbojára Tomáša Haršányho). Nielenže v tomto aute bola okolo Strečna cesta nebezpečná, ale dobrodružstvo nás čakalo, vtedajších neznalcov pravidiel silového trojboja aj na samotnej súťaži v Turanoch.

Hlavný rozhodca profesor Kvačkaj pri prezentácii usúdil, že jediné čo majú dievčatá z výstroja podľa pravidiel je spodné prádlo. Ale zapracovala spolupatričnosť skúsených kolegov a konečne sme sa prepracovali až k samotnej súťaži. Samozrejme improvizované podmienky urobili svoje a Sylvia bohužiaľ neprešla cez drepy. Martina to dala aj napriek tomu, že sme videli bandáže a trojbojársky opasok po prvý krát. Motal som bandáže iba podľa jednej ukážky. Tieto nezbytné veci na výkon nám vtedy pohotovo požičal známy medailista z M-sveta Břeťo Raška, ktorý tam kaučoval svoju zverenkyňu. Břeťa som poznal už od roku 1989, keď som s ním ako člen bratislavských Vinohradov párkrát zatrénoval. Martina nakoniec vyhrala svoju kategóriu do 48 kg a spolu s prvou zlatou medailou pre klub sme si odniesli aj vzácne ikeď staré bandáže a zápasnícky dres.

Dlho sme hľadali ako sa dostať k pravidlám silového trojboja. Vtedy to bola ťažká úloha, to nie ako dnes. Na začiatok som aspoň zistiľ predpísané miery súťažného opasku. Zohnal som veľký kus hrubej kože a vlastnoručne vyrobil ozajstný trojbojársky opasok vrátane kovovych častí. Opasok sa vydaril a slúžil ešte mnoho rokov. Na olympijskú činku sme vtedy ešte ani pomyslieť nemohli.

V posilňovni to vyzeralo tak, že do dvoch rokov by sme mohli vychovať aj viacero trojbojárov a tak som začal v lete vyrábať ďalšie stroje na cvičenie z hrubého železa, také, aby vydržali trojbojársky tréning. Bola to ťažká ručná práca zo šrotového odpadu. No na druhej strane vznikali originály ktoré fungujú do dnes a pomohli v príprave všetkých našich šampiónov.

Ziskom Oblastnej šampiónky si Martina vybojovala účasť na jesenných Majstrovstvách SR žien v Bánovciach nad Bebravou. Nasadli sme do zelenej škody 105 Jurovho otca a už aj znalý pravidiel vyrazili na náš prvý národný šampionát. Prišli sme do haly, kde pred rokom Miro Patro ako prvý a na celých ďalších 22 rokov jediný Slovák zapísal supervýkon 1000 kg v trojboji. Čiže vstupovali sme akokeby do chrámu. Prvý krát sme stretli pokope celú generalitu zväzu. Miro bol hlásateľ a štátny tréner Palo Müller hlavný rozhodca. Nervozita bola veľká, no Maca sa prekonala a vybojovala pre seba aj pre nás prvý titul Majstra SR za výkon 220 kg (85+35+100) v kategórii do 48 kg. Bola to pre nás veľká chvíľa.

Ako fotografku sme so sebou vzali 15 ročné talentované dievča, ktoré tvrdo trénovalo a chcel som ho “zlomiť” na trojboj. Hoci z fotiek vyšla ako tak len jedna, na scénu silového trojboja práve prichádza budúca hviezda a jedna z najúspešnejších trojbojárok histórie Slovenska Jana Sedláčková (Jakušová).

 

6. časť:

Prvé mužské vystúpenie na pódiu silového trojboja sme absolvovali 16.marca 1996 vo Svätoplukove. Štefan Jakubčík práve ukončil základnú vojenskú službu a podľa vzoru Martiny Sládekovej sa rozhodol vyskúšať svoje svaly na Oblastných M-SR. Jeho prvý trojboj mal hodnotu 437,5 kg (155+100+182,5) a hneď sa aj rozhodol, že dá trojboju prednosť pred kulturistikou. I keď výkon na postup na Majstrovstvá SR ešte nestačil, Štefan takto započal úctyhodnú a úspešnú športovú kariéru dlhú ešte ďalších 13. sezón.

S pribúdajúcimi pretekármi nastal problém, ako získať predpísanú výstroj na súťaž. Výstroj sa vyrobiť nedala, ale naskytla sa nám možnosť, nie lacno zakúpiť staré použité dresy od vtedy známeho pretekára a podnikateľa Jana Sisku. Keď budeme mať viac pretekárov, bude treba poriadny “balík” peňazí. V máji vyrážame s Martinou a našou debutantkou Jankou Sedláčkovou (Jakušovou) na Majstrovstvá SR do Nitry. Výstroj máme tentoraz v poriadku a Martina dáva náš historicky prvý národný rekord žien v kategórii do 48 kg s činkou 92,5 kg. Lenže opäť smola začiatočníkov. Nemá uznaný ani jeden pokus v drepe a vypadáva zo súťaže. Keďže vypadla, rekord sa nezapísal a tak sme na ďalší čakali ešte rok. Naopak Janka išla ako stroj a v kategórii do 75 kg dala svoj prvý trojboj 290 kg (105+55+130). Vybojovala svoje prvé zlato a zaujala aj štátnych trénerov. Bolo mi jasné že na scénu vychádza veľký talent, ktorému treba vytvoriť čo najlepšie tréningové podmienky. To bude ale ťažké. Sice v posilňovni je výborný kolektív, bohužiaľ priestory už nevyhovujú. V lete s Jurom opäť budujeme alebo skôr lepíme aspoň malú šatňu a s Braňom Jakubčíkom riešime kolabujúcu strešnú krytinu.

Keďže už máme nejaké výsledky a hádam aj serióznu športovú budúcnosť pred sebou, idem takto posmelený riešiť veci na Obecný úrad. Treba konať v zmysle získania seriózneho postavenia trojboja v obecnej štruktúre športu a pokúsiť sa tak získať nejaké financie. Obec už v tých časoch štedro dotovala šport v obci.

Moje prvé stretnutie s vtedajším starostom obce však nedopadlo dobre. Bolo mi vytknuté že nie sme súčasťou TJ, čím nie sme šport, ale súkromná firma, ktorá zarába na úspechoch športovcov, čiže sme profesionáli. Takých predsa nemôže obec dotovať. Mojou argumentáciou, že už bežne existujú športové kluby, ktoré sú nezávislé od socialistických štruktúr ako sú TJ neuspelo. Neuspel som teda ani s požiadavkou o priestory na našu činnosť. Odchádzal som z hrsťou odznakov obce Častá, ktoré mi dal pán starosta na cestu domov. Odznaky máme doteraz a sú pamiatkou na počiatočné predsudky, ktoré sa objavujú voči nám na rôznych úrovniach až do dnešnych čias.

Aby sme jasne ukázali, že naozaj reprezentujeme obec, vytvorili sme dnes už aj vo svete známe, naše logo klubu. Ústredný motív jednoduchého loga je erb obce Častá spoza ktorého vychádza činka. Zatiaľ sme síce o tričkách a teplákových súpravách len snívali, rozhodne sme sa nevzdávali a poctivo pripravovali inváziu trojbojárov na súťažné pódiá.

 

7. časť:

Rok 1997 som si do našej starej kroniky zapísal ako rok prelomový. Naplno sa ukázal potenciál našich už “skúsených” pretekárov a začali bodovať aj nováčikovia. Táto sezóna bola pre nás naozaj prelomová a zaznamenali sme asi najviac udalostí do rubriky “prvý krát”.

Prvý krát v trojboji sme v kategórii mužov získali medailu. Jej majiteľom sa stal Martin Špoták a bola to zlatá medaila z Majstrovstiev Oblasti západ v kategórii do 60 kg. V marci som dostal list, v ktorom prišla po prvý krát nominácia Martiny Sládekovej a Janky Sedláčkovej do reprezentácie. Bolo to na medzinárodnú súťaž Dunajský pohár, ktorý sa konal doma na Slovensku na Jankovom Vŕšku. Je to pohárová súťaž krajín, ktorými preteká Dunaj. Vtedy to bola populárna súťaž obsadzovaná ozaj hviezdami európskeho trojboja. Po prvý krát som po boku štátneho trénera Miroslava Patra kaučoval naše dve želiezka, ktoré zhodne vybojovali strieborné medaile. Tie im odovzdával sám vtedajší prezident EPF pán Köberich. Po prvý krát sme do listín zapísali národný rekord a to hneď dvakrát. Martina najprv opravila svoj minuloročný vtedy neúspešný pokus v mŕtvom ťahu zo 115 kg a vzapätí pridala aj 120 kg, čo bol aj rekord Dunajského pohára v kategórii do 48 kg. Janka ju v tomto úspešne nasledovala so svojim prvým národným rekordom 155 kg v kategórii do 75 kg.

Po prvý krát sme nastúpili na Majstrovstvá SR v Trenčíne s najpočetnejším družstvom žien. Bolo ich päť a spolu s jedným juniorom sme mali slušnú medailovú žatvu. Okrem skvelých rekordov v podaní Martiny a Janky, tu svoju prvú súťaž absolvovala úspechom dievčat z Dunajského pohára povzbudená Lenka Neshodová (Krátka). Jej prvá medaila mala striebornú hodnotu. Na tejto súťaži sme po prvý krát skúšali požičaný tlakový dres pre Janku a na prvý krát sme ho s Jurom obliekli naopak.

Pred letom sme po prvý krát nastúpili aj na Majstrovstvá SR v tlaku na lavičke. Okrem Martiny a Jany, ktorá pridala ďalší národný rekord cestovala do Žabokrekov aj naša najhúževnatejšia prerekárka, ktorá sa dodnes pasuje s činkami na súťažiach – Eva Lukačovičová (Novomeská). Získala vtedy striebro v kategórii do 48 kg za zlatou Martinou. Tu sme konečne mohli nakúpiť novú kvalitnú výstroj. Prišiel ju vtedy predávať z Čiech pretekár, a neskôr až dodnes prezident českého trojboja a veľmi dobrý človek Miroslav Vacek. Tu sme sa po prvý krát stretli a od vtedy sme dobrý kamaráti a kolegovia.

Po prvý krát Janka dostala pozvánku reprezentovať na Majstrovstvách Európy juniorov do poľského Pultusku. Bola to pre nás veľká česť a niečo ozaj nečakané. Napriek tomu, že ja som ešte vtedy nemohol z finančných dôvodov vycestovať, Janka zabojovala a obsadila výborné 4.miesto a mŕtvy ťah ozdobila dokonca bronzom za 155kg. V lete sme po prvý raz exhibične vystúpili na akcii spolku “ženy vidieka”, kde štyri naše siláčky potiahli 20 tonové hasičské auto. Jednou zo siláčok ťahajúcich auto, bola aj začínajúca neskoršia hviezda trojboja, Katarína Urbanovičová.

Po prvý krát sme skúsili atmosféru Majstrostiev sveta u nás v Bratislave. Boli juniorské a Janka si zmerala sily so skutočnou svetovou elitou. Z jej vtedajšieho 5.miesta sme mali obrovskú radosť. Janka zvládla trojboj 335 kg (120+67,5+167,5). V mŕtvom ťahu utvorila výborný národný rekord a bronzovú medailu jej Japonka vzala len o telesnú hmotnosť.

Po prvý krát naši muži zabojovali ako družstvo v 1.lige Západ. Absolvovali sme tri kolá súťaže. Začínali sme v októbri v Trenčíne a pokračovali v Nitre a v novembri končili opäť v Trenčíne. Vystúpenie našich borcov Štefana Jakubčíka, Juraja Krátkeho, Eda Šeboru a Martina Špotáka vtedy stačilo na výborné 4.miesto v celkovom poradí.

Keď sme sa v roku 1996 objavili prvý krát v bodovacom rebríčku úspešnosti klubov na 31 mieste z 38 klubov Slovenska, tak tento rok sme prvý krát skončili medzi najlepšou 10-tkou klubov, a to na 8.mieste!

Vzhľadom na verejný ohlas po dosiahnutých výsledkoch, sme dosiahli prvý krát významný diplomatický úspech v našej obci. Po intervenciách viacerých ľudí som tento raz na Obecnom úrade v Častej po diskusii uspel a bola nám preplatená naša prvá olympijská činka značky Ligo Bohemia o hmotnosti 182,5 kg.

Všetko to boli pre nás veľké veci a po rokoch driny ozaj zaslúžené úspechy a zároveň motivácia do ďalšej práce.

8. časť:

Jarnú časť sezóny 1998 sme začali problematicky. Juraj Krátky, Štefan Jakubčík a Zuzana Banárová napriek skvelej forme pre ochorenie nemohli nastúpiť na súťaže. Napriek tomu Martin Špoták vybojoval našu prvú medailu, bronz z Majstrovstiev SR juniorov v Senici. Opäť sa blysli naše ženy. Lenka Neshodová sa výrazne zlepšila, Eva Lukačovičová zvládla svoj prvý trojboj ziskom titulu a dôstojne zastúpila v kategórii do 48 kg Martinu Sládekovú, ktorá sa aktuálne venovala rodičovským povinnostiam. Doslova vlnu národných rekordov predviedla Jana Sedláčková a rekordná listina sa prepisovala hneď niekoľkokrát. Silné ženy nás potešili aj na Majstrovstvách SR v tlaku na lavičke. Zo Žabokrekov sme priniesli kompletnú sadu medailí. Janka tu získala svoj prvý tlakársky titul.

Po dlhej zime naša posilňovňa a hlavne jej strecha kolabovala. V lete bolo treba robiť opravy. Keďže sme mali nielen skvelý, ale aj početný kolektív, rozhodli sme sa pre veľkú zmenu. Z pôvodnej stavby zostalo len torzo a vznikla na pôdoryse starej stavby v podstate nová stavba s rozlohou 56m2. Vďaka podpore a šikovnosti našich členov, Lea Mika a Braňa Jakubčíka sme mohli zakúpiť dosky a novú spoľahlivú krytinu na strechu. Ostatný stavebný materiál sa opäť recykloval a ako trámy na krov poslúžili opracované kmene borovíc. Na strop a na zem sa položili zachovalé koberce z blízkeho smetiska v Doľanoch. Novú odvtedy pre nás charakteristickú žltú farbu dostalo zariadenie posilňovne. Počas prestavby bola jedinou trénujúcou osobou Janka, ktorá sa pripravovala na Majstrovstvá sveta junioriek v maďarskom Györi. Zažila ozaj ťažké bojové podmienky a možno aj to prispelo k jej diskvalifikácii na drepe. Rozhodci boli nekompromisný a pre nedostatočnú hĺbku drepu jej neuznali ani jeden pokus. Bola to veľká škoda, lebo Janka patrila medzi favoritky na medailu.

Aby mohol náš klub v plnom rozsahu napĺňať svoje poslanie, nutne potreboval nemalé financie. Nedalo sa stále spoliehať na vlastné vrecká a rodičov pretekárov. Keďže sa sprísnila aj legislatíva v získavaní dotácií, rozhodli sme sa založiť občianske združenie. Bolo treba splniť rôzne podmienky. Tá prvá boli stanovy. Vzorové stanovy sme získali za fľašu drahého koňaku od vtedajšieho prezidenta nášho zväzu Michala Čaplu. Po splnení všetkého sme sa 5.8.1998 stali právnickou osobou s názvom Športový klub SPC Častá. Odvtedy sa so striedavým úspechom o získanie financií neustále boríme s nezničiteľným molochom byrokracie.

Na jeseň sme sa vrátili na súťažné pódium do prvej Ligy západ. Zabrali Lenka a Janka. Výbornú formu predviedol aj Štefan a ďalší začínajúci borci a po dvoch kolách sme si z Trenčína niesli nečakaný bronz. Významný krok sme urobili aj po stránke diplomatickej. Rozhodcovský kurz úspešne absolvovali náš aktívny člen Gabriel Bázlik a už opäť trénujúca Martina Sládeková.

Z jesene 1998 mám ešte jednu milú spomienku. Trénoval som v posilke drepy, keď sa vo dverách zjavili traja chalani. Chceli trénovať a stať sa silnými. Navyše si hneď šli vyskúšať vziať na chrbát moju naloženú činku, vtedy 300 kg. Bolo to od nich veľmi odvážne a zároveň aj úsmevné. Práve sa začala ďalšia éra našej histórie. Títo traja vždy dobre naladený mladíci, ktorí sa doslova “hemžili” úsmevnými historkami boli obrovitý Marek Polčic, Rado Hudek a Marek Gavorník…

 

9. časť:

Udalosti roku 1999 nás posunuli o najväčší krok dopredu. Bol doslova míľový. Začiatkom roka vo vynovenej posilňovni bolo rušnejšie ako kedykoľvek predtým. Počet a výkonnosť našich pretekárov rástol a tešili sme sa na novú sezónu. Tá bola ozaj výnimočná. A to nielen tým, že bola poslednou v storočí ba v tisícročí.

Hneď v marci náš nový silák vybojoval v Nitre titul Majstra oblasti Západ a nominoval sa spolu s Marcelom Prutkayom na Majstrovstvá SR juniorov. Tie mali byť v Bardejove.

Dostal som list od vtedajšieho viceprezidenta zväzu Jozefa Ovsianku. Nečakane nám navrhuje usporiadať odrieknuté M-SR žien a juniorov u nás v Častej. Súťaže sme mali v pláne robiť neskôr. Najprv bolo treba získať vybavenie čo bola veľmi náročná úloha. Nemali sme ani vybavenie ani peniaze, ale prišlo mi to ako česť, že ma Jozef oslovil.

Rozbehli sme doma kampaň a odozva bola úžasná. Zabrali združenie Ženy vidieka v osobe Ivety Soldánovej a Vierky Turayovej, ktoré boli našimi členkami. Pomohli rodičia Janky Sedláčkovej a pani riaditeľka ZŠ v Častej, Heldová bola velmi ústretová. S príchodom starostu pána Stanislava Jablonovského začala seriózna spolupráca aj s Obecným úradom. S príchodom Ivety Soldánovej k nám čoskoro začal cvičiť aj jej manžel vinár Vlado. Ihneď ako sa zoznámil s našou situáciou, navrhol nám pomoc. Vybavenie na súťaž nám nezištne zapožičal šéf senického trojboja Marián Beer. Vďaka týmto ľuďom a pracovitosti našich členov sme súťaž zvládli na výbornú. Zväzová generalita prišla deň pred začiatkom a bola riadne pohostená. Na súťaži 8.5. sme mali až 10 pretekárov. Medaile a rekordy padali ako májový dážď. Po materskej dovolenke sa vrátila Martina Sládeková a napálila hneď tri národné rekordy, ďalšie štyri dala Janka Sedláčková a aj Katka Urbanovičová. Náš prvý titul medzi juniormi vybojoval Štefan Jakubčík. Darilo sa aj ostatným a bolo to výborné. Na konci súťaže čakali účastníkov bohaté ceny a nás obrovský pocit uspokojenia a strašná únava.

Po supervýkonoch nasledovala reprezentácia. Ideme do Poľska na M-Európy. Cestuje Janka, Katka a aj Štefan! Ja s Jurom ideme za nimi bez mapy, ale s elánom. Napokon úspech. Štefan siedmy, Katka štvrtá, Janka štyri bronzy a samé rekordy! Týždeň nato opäť súťaž – Majstrovstvá SR v tlaku. Okrem medailových dievčat aj prvé vystúpenie nášho muža na tomto podujatí. Štefan skončil medzi mužmi piaty. A o mesiac opäť v reprezentácii. V maďarskom Györi na ME v tlaku žien Katka vybojuje v národnom rekorde 80 kg štvrté miesto. Prvú ozajstnú klubovú väčšiu výpravu sme uskutočnili v októbri na juniorské Majstrovstvá sveta do Nymburku. Opäť výborné výsledky… Katka aj Štefan, a Janka dokonca bronz v mŕtvom ťahu v novom rekorde 175 kg. Výborná zostava tímu Hudek, Polčic, Gavorník a veľa veselých zážitkov zo šampionátu. Výprava ukončila svoju púť na pre mňa od detstva kultovom mieste v Africkom safari Josefa Vágnera vo Dvore Králové nad Labem. Odvtedy je toto miesto pre mnohých našich členov ozajstným pútnickym miestom.

S Vladom Soldánom ideme na burzu do Vajnor a kupujeme naše prvé klubové tepláky a tiež tričká. Je to pre nás veľká vec.

Koncom októbra opäť súťažíme v Častej. Vlado je štedrý a opäť kupuje, tentoraz dve olympijske činky a svetelnú tabuľu. Leo Miko vyrába hydraulické stojany na pódium. Máme už základné vybavenie na súťaž. Organizujeme našu prvú Grand Prix. Táto je zatiaľ len pre kategóriu žien a tie ozaj excelujú. Martina a Katka opäť rekordné.

Začiatok decembra a už tretia súťaž v Častej! Opäť odrieknutá súťaž, tento raz I. Liga Západ, druhé kolo. Opäť záťaž pre našich sponzorov a opäť súťaž na jednotku. Hlavného rozhodcu Mira Patra si musíme priviezť aj odviezť do Bánoviec. Prišlo 9.družstiev a my dávame to najlepšie čo aktuálne máme. Martina, Janka, Štefan a Marek zaberajú naplno a je z toho náš prvý klubový pohár za druhé miesto. Od tohto roku sme dali dokopy výborný tím. Hlásateľka Ľubica Bošmanská hlási až do teraz a odvtedy sa snažíme neustále pozdvihnúť úroveň súťaží.

Koniec roka bol slávnostný. Janka bola ocenená medzi najlepšími pretekármi zväzu a všetci začali makať na ďalšiu sezónu.

Na jeseň som mal aj vážny rozhovor s Vladom Soldánom. Váži si moju prácu a ak mu sľúbim, že budem takto pokračovať pokiaľ budem vládať, je rozhodnutý zainvestovať. Ešte v zime začali výkopové práce a začala sa najväčšia výstavba v našej histórii.

 

10. časť:

Rok 2000 začal hekticky. V posilňovni je veľa nováčikov a začatá najväčšia prístavba. Na oblastné M-SR do Svätoplukova naše nové nádeje kaučuje Štefan Jakubčík, ja doma betónujem. Koncom marca naše šampiónky Martina a Janka opäť úspešne bojujú na Dunajskom pohári tentoraz v Bánovciach. Vďaka rekordom víťazia aj ako družstvo žien SR. Na pódia sa po prestávke vracia aj legenda Miro Patro. Zrazu sa stalo, že ho kaučujem a chalani mu pomáhajú v rozvičovni. Vytvorili sme výborný tím a tu sa zrodilo naše skutočné priateľstvo. 1.apríla sme v Bardejove. Sú to naše prvé mužské Majstrovstvá SR v našej histórii. Početná výprava vďaka Vladovi Soldánovi a Obecnému úradu Dubová sprevádza našich dvoch najsilnejších borcov Štefana Jakubčíka a Mareka Polčica. Obaja sú po bojoch strieborný a čaká nás zaslúžený výlet po Slovensku.

Po príchode domov začíname s prípravou Majstrovstiev SR žien u nás. Vyrážame s Vladom nakúpiť do Čiech kotúče Ligo, aby sme boli ako organizátor úplne sebestačný. Vzhľadom na náročnosť prípravy množstva nových tvárí, prichádzajú na stavbu profesionálny murári pod vedením Tibora Neshodu. Za búrlivej výstavby pripravujeme naše ženy. Medzi známymi hviezdami ako Janka, Martina, Lenka a Eva sa objavujú Martina Andelová, Dana Lanáková, Magda Žideková a ďalšie. Je to ozajstná žatva medailí a rekordov. O ceny sa postaral Vlado, Stavebniny Plus a prispel opäť Obecný úrad Častá. Rovnakú medailovú smršť spustili naše dievčatá aj na tlakových M – SR v Bratislave. Sme ženská trojbojárska veľmoc.

Janka odchádza na ďalšie ME tentoraz do Sofie. Kaučuje ju Miro Patro a vybojujú krásne striebro v mŕtvom ťahu za 185 kg. Ja sa potím na stavbe. S chalanmi dorábame strechu a majstri ťahajú omietky. Máme splachovacie wc, vodovod a plynové kúrenie…proste prepych. Trénujeme na jesenné súťaže v improvizovaných podmienkach, ale s radosťou lepších zajtrajškov. Po lete sme sa vybrali vo vlastnej réžii s Mirom Patrom na M – sveta masters do Ústí n/L. Bol to veľký zážitok a zažili sme s Mirom mnoho krásnych chvíľ. Pamätám si, že mal už malý, opotrebovaný drepový dres a nutne potreboval nový. Po príchode sme obrali vinohrad Mareka Gavorníka, hrozno odovzdali na výkup Vladovi Soldánovi a za vyplatených 8000 korún kúpili Mirovi nový dres.

V októbri sa na súťažiach predstavia opäť nové tváre. Medzi nimi aj Jožko Šesták, ktorý ťahal veľa rokov úspešnú medailovú sériu. Opäť excelujú aj ženy na druhom ročníku Grand Prix v Častej. V druhom kole 1.Ligy Západ vyráža do boja naša najsilnejšia zostava. Skúsený Štefan, Marek, Juraj a plný elánu a nezničiteľný začiatočník Rado Hudek. Chalani sa prekonávajú a v super atmosfére máme striebro. Štefan je dokonca vyhlásený ako najsilnejší účastník súťaže. Už vidím, že toto družstvo môže o rok bojovať o postup do Extraligy.

Začiatkom decembra cestujeme s Vladom ako sprievodné auto na ME žien do Luxemburska. Je to historicky prvá výprava slovenských žien na ME v trojboji. Zo štyroch reprezentantiek sú až tri z Častej! Je to Janka, Martina a Lenka. Za Viedňou sa otáčame…zabudol som totiž dresy. Otáčame sa a dohoda s hlavným autom, ktorému velí prezident Čapla je márna. Idú ďalej a my nevieme kam treba prísť. Po detektívnej akcii a dvoch pokutách za rýchlosť sme šťastne dorazili na miesto šampionátu a úspešne som odkaučoval celú reprezentáciu. A to som mal zranenú nohu od padnutej činky.

Rok sme ukončili vyhlásením Janky medzi športovcami roka v Bánovciach. Sme druhý rok po sebe druhý najúspešnejší klub v trojboji a Silvester oslavujeme v nových priestoroch. Dorábame posilňovňu a tešíme sa na ďalšiu sezónu.

 

11. časť:

Počty našich pretekárov boli už také, že sme mohli vo februári 2001 vďaka sponzorom oceniť našich najlepších športovcov za uplynulý rok. V novom bare Braňa Jakubčíka sa stala najúspešnejšou športovkyňou Janka Sedláčková a športovcom Marek Polčic. O dva týždne sme už s novými nádejami klubu bojovali na Oblastných M-SR. Medzi novými tvárami sa objavil aj Martin Peko (náš neskorší zvukár a kuchár) a talentovaný Miloš Dobšovič, ktorý vybojoval striebro v kategórii do 110 kg s výkonom 565 kg (220+125+220). O týždeň sme už išli do Rakúska v závese za reprezentáciou na Dunajský pohár. Naše silné ženy Martina Sládeková a Janka Sedláčková predviedli povinnú víťaznú jazdu s novými rekordmi. Postupne sme odkaučovali celú reprezentáciu. Zlatý klinec bol Miro Patro, ktorý natrénoval slušnú formu. Keďže už sa naozaj nezmestil do dresu, vytiahli sme ten nový čo sme mu kúpili za odovzdané hrozno. Pôvodne ho chcel skúšať až v ďalšej príprave, ale nebolo na výber. Po strašnej fuške s obliekaním, Miro predviedol krásny drep s 385 kg.

O dva týždne sa konal víkend s dvomi Majstrovstvami SR. Tie prvé, mužské boli v sobotu v Trenčianskych Stankovciach. Exceloval tu bronzový Štefan Jakubčík, debutoval Rado Hudek a svoj veľký návrat ohlásil v našich farbách Tibor Sallai. Tibor bol jeden z najlepších trojbojárov ČSSR s titulom Majster športu. Pred rokom prišiel do Častej učiť na školu telocvik. Pre nás to znamenalo pomoc pri organizácii súťaží a ďalší kvalitný borec do tímu. Druhý deň v nedeľu sme unavený cestovali zo ženami do Svätoplukova. Opäť početné družstvo a medailová a rekordová sprcha. Excelovali najmä Martina, Lenka a Janka. O dva týždne ďalšia súťaž a úspechy, a o dva týždne opäť šampionát, ale už doma v Častej. S Tiborom opäť prišli návštevy školských detí k nám. Priestory už vyhovovali a naplno začala naša spanilá jazda popularizovania trojboja medzi mládežou. Od tohto roku boli Majstrovstvá juniorov našou prioritou. Do bojov o tituly nastúpilo až desať borcov. Svoju rozlúčku s juniorskou kategóriou tu mal Marek Polčic a naopak premiéru mali okrem iných, Marek Gavorník, Milan Ondrejkovič a iba 14-ročný Ondrej Novomeský. Ondro bola prvá lastovička Tiborovej návštevy s deťmi. Svoje prvé striebro vybojoval v kategórii do 52 kg za trojboj 205 kg (75+40+90). Premiéru na súťaži, ale ako technik mal aj Rado Mičunek. Vďaka nemu sme na súťažiach začali používať ako prvý elektroniku. Dodnes je pravidelný hlásateľ a sponzor. O dva týždne sme cestovali s Martinou do Frýdku-Místku na Majstrovstvá sveta žien. Bola to pamätná výprava a Martina predviedla v nových rekordoch svoj životný výkon 295 kg (115+52,5+127,5) v kategórii do 48 kg. O dva týždne šampionát v tlaku v Bánovciach a ďalšie tituly. O dva týždne cestujem ako súčasť reprezentácie do francúzskeho Pontrieux. Pod vedením Pavla Müllera som kaučoval celkom úspešne našu reprezentáciu. Tešil som sa, že z ôsmych medailí pre SR, štyri vybojovala Janka. Kaučoval som aj výborného pretekára a dnešného štátneho trénera Stana Janušku. Videli sme oceán lemujúci krásne Bretónske pobrežie a cestou späť aj Paríž.

O dva týždne sme už v Bratislave na Majstrovstvách Európy masters. Náš tím je opäť v nasadení. Po Tiborovi, ktorý bol v mladosti vzorom Mira Patra nastupuje samotný ale zranený Miro Patro, a žiaľ je to jeho posledná súťaž. Letnú prestávku využívame dokončievaním vnútorných prác v posilňovni a venujeme sa hlavne tréningu. 11.9. keď svet šalie z udalostí v USA, vyrážame do Sofie na Majstrovstvá sveta juniorov. Cestuje kompletný tím s najlepšími pretekármi a masérkou Silviou Cíferskou. Máme dva cieľe: úspešne odsúťažiť a oddýchnuť si pri mori. Ciele plníme do bodky. Janka má striebro a vyrážame do Primorska k moru. Cestou cez hory utrhneme výfuk na starom citroene Vlada Soldána, ale všetko sa končí úžasným dobrodružstvom. O dva týždne sedím s prezidentom Čaplom u Braňa v podniku. Navrhuje mi, aby som vo voľbách kandidoval na viceprezidenta pre silový trojboj. Moja funkcia bude bez finančnej odmeny a mám zodpovednosť za všetko a rozpočet nulu.

O dva týždne je tu opäť prvá liga. Chceme postúpiť do extraligy. Prvé družstvo mladých talentov Novomeský, Ondrejkovič, Dobšovič a Geršič vybojuje striebro a postup by mal byť už hračkou. O dva týždne totiž nastupujú dubovský bombadéri Polčic, Jakubčík, Hudek a Gavorník. Chalani sa prekonávajú a Marek Polčic dokonca ako prvý náš borec zvláda 300 kg v drepe. Žiaľ Štefan zaváhal na tlakoch a napriek výhre, nám chýba v konečnom sumáre len pár bodov do postupu. O dva týždne sú v Čechách Majstrovstvá Európy žien. Cestujeme s Martinou a tá s výborným výkonom vybojuje šieste miesto. Vzápätí ale ohlasuje koniec kariéry. Zostane však pôsobiť ako rozhodkyňa. O dva týždne končíme rok opäť v Bánovciach a Janku vyhlasujú medzi športovcami roka a náš klub je zase druhý najúspešnejší na Slovensku. O dva týždne sú Vianoce a už v kľude rozmýšľam, že za tých prvých desať rokov klubu som v súkromnom živote nič nestihol…

 

12. časť:

Môj nástup do funkcie viceprezidenta zväzu pre trojboj nebol ľahký. Súťažná štruktúra bola rozpadnutá už na konci roku 2001. Musel som zohnať usporiadateľov na celú sezónu 2002. Medzi klubmi som napokon našiel porozumenie i ducha spolupráce a sezóna 2002 mohla začať.

Aj vďaka Tiborovi Sallaiovi, ktorý k nám v rámci telesnej výchovy vodil mládež na tréning s činkami, sme mohli vyberať vo väčšom meradle nových adeptov trojboja. Dával som vždy šancu každému, kto prejavil vôľu a záujem o náš šport. Napokon aj menej talentovaný dokáže tvrdým tréningom natrénovať vysokú výkonnosť. Skrátka, každý dostal šancu prekonať sa a zabojovať s činkou. Z tohto “balíka”, ktorý práve začal u nás makať toho v budúcnosti najviac dokázal práve ten najmenší, aktuálne iba trinásťročný Janko Schwarz. Chýbala už len kategória dorastencov, ale IPF už skúšala súťaže aj pre túto vekovú kategóriu od 14-18 rokov.

Spolu s mládežou k nám prichádzali aj jednotlivci a niektorí ozaj talentovaní. Na scénu prichádzajú supertalent Tomáš Malinovský a dríč Dušan Černák. Tomáša sme si vyskúšali hneď v marci na Oblastných M-SR v Hurbanove. Spolu s ďalšími začiatočníkmi vybojuje bronz v kategórii do 75 kg s trojbojom 450 kg (160+120+170).

Naši najlepší muži štartujú v máji v Senici na Majstrovstvách SR mužov. Dosahujeme veľký úspech. Rado Hudek je najlepší drepár vo svojej kategórii do 90 kg. Ondro Novomeský, Štefan Jakubčík a Miloš Dobšovič berú striebra a naše prvé zlato v mužskej kategórii získava Marek Polčic. Naše ženy a prvý krát na Slovensku aj kategória masters (nad 40 rokov) cestujú na šampionát do Rožňavy. Berieme to, aj ako oddych. Spíme v chatovej oblasti v Dobšinej a robíme výlety po hradoch a zámkoch. Ženy sa predviedli vo výbornej forme a medailí je veľa. Titul získava okrem rekordnej Janky, ktorá prvý krát zdoláva 200 kg v mŕtvom ťahu, aj nováčik Mirka Dobšovičová a aj staronová trojbojárka Katka Gážiová. Katka sa po rokoch vrátila k činkám a zabodovala zlatom v kategórii do 82,5 kg. Práve ona mohla byť naša prvá trojbojárka ešte v roku 1993 (čítaj Naše míľniky 3).

V máji organizujeme v Častej opäť Majstrovstvá SR juniorov. Padajú osobáky, aj Tomáš sa veľmi zlepšil, no na medailu to ešte nestačí. Hviezdou však bol zlepšujúci sa Milan Ondrejkovič. Jeho výrazné zlepšenie a po krásnom súboji v kategórii do 90 kg s trojbojom 645 kg (230+170+245) získava zlato a patrí do trojice najlepších juniorov šampionátu.

V júni vyrážame do Maďarska na Balaton na ME juniorov. V hale je až 40° a neznesiteľné dusno. Niektorí pretekári kolabujú a my kolabujeme z rozhodovania. Janka prichádza o bronz z trojboja, ale je opäť zlatá v mŕtvom ťahu. Pri kaučovaní nemáme veľa času na oddych a preto sa o mesiac vraciame opäť na slnečný Balaton a absolvujeme tu ďalšie skvelé sústredenie. Na Balatone oslavujeme aj prvú našu trojbojársku svadbu so Štefanom a Mirkou.

Na jeseň ideme splniť veľký cieľ. Konečne postúpiť do Extraligy medzi elitu ôsmich najsilnejších družstiev Slovenska. Prvé kolo je v Hurbanove. Do boja staviame spolu s Jankou, ktorá nešla pre finančné suchoty na M-sveta, Ondra, Milana a Tomáša. Bolo to napínavé. Milan sa zranil v ťahu, ale najmä Tomášove zlepšenie o 120 kg a stabilný výkon Janky a Ondra to zachránili. Prvé kolo teda tesne vyhrávame. Druhé kolo je u nás v Častej. Je treba poraziť veľmi silnú Galantu a my staviame to najsilnejšie družstvo aké môžeme. Osobáky robí Rado, Juro Krátky sa pri svojej poslednej súťaži prekonáva a drepuje 300 kg. Miloš dokonca drepne supervýkon 310kg a Štefan je najsilnejším pretekárom súťaže. Vyhrávame na domácej pôde. Je to veľká radosť a po šiestich rokoch bojov v Prvej lige západ postupujeme do Extraligy! Uvidíme za koľko rokov vyhráme aj Extraligu…

V novembri Slovensko organizuje najvyšší šampionát trojbojárskeho sveta – Majstrovstvá sveta mužov. Ideme tam celý tím aj s náradím. Na našej lavičke a s našou činkou sa zrazu rozcvičujú zvučné mená trojboja. Je to veľký zážitok a ja sa zamýšľam, kedy pôjdeme aj my s našim borcom na mužské Majstrovstvá sveta. Medzi najstrašnejšiu konkurenciu hlavne z Ruska a Ukrajiny. Jedného takého borca v posilke máme, no zatiaľ o tom neviem ani ja a ani on. Venuje sa hádzanej a o trojboj sa veľmi nezaujíma….

 

13. časť:

Rok 2003 začal masívnym pokusom získať ďalších sponzorov. Počet pretekárov rapídne narastal. Bolo treba nakupovať ďalšiu výstroj, pokryť výdavky na cestovanie a organizovanie súťaží. Z mnohých oslovených viacerí len poďakovali. Záujem prejavila len TV Markíza a tak nás mohli aspoň v Teleráne, Janka Sedláčková a Marek Polčic zviditeľniť. Reakcia jednej firmy bola dokonca, že mafiu nepodporujú. Bohužiaľ s touto reakciou sme sa ešte viackrát stretli.

Marec opäť patril medzinárodnej súťaži Dunajský pohár. Do Maďarska cestovali Janka a po prvýkrát v reprezentácii aj Eva Lukačovičová. Náš tím nemohol chýbať a chalani pomohli aj ďalším reprezentantom. Janka sa iba rozbiehala a k zlatu v kategórii do 75 kg pridala rekord Dunajského pohára v ťahu s národným rekordom 205 kg! Evina prvá repre-skúsenosť vyniesla krásny bronz v kategórii do 56 kg.

V apríli sme sa nemohli dočkať výkonov našich najlepších mužov, ktorí si zmerali sily na Majstrovstvách SR v Hurbanove. Striebro vybojovali Štefan Jakubčík a rýchlo sa zlepšujúci Miloš Dobšovič. Zlato obhájil Marek Polčic. Medailu chcel teda aj Rado Hudek. V snahe pribrať do vysnívanej kategórie do 110 kg sa intenzívne prejedal až… až mu pri prvom pokuse v drepe praskol dres. Radko ale zabojoval a za žiadnu cenu si po úspechu kolegov nechcel nechať vziať medailu. Po ťažkom boji vybojoval napokon svoj prvý bronz z M-SR.

Začiatkom mája nás čakala megaakcia. Presadil som vo zväze šampionát aj v dorasteneckej kategórii. Spojili sme ho spolu s juniormi a tak je to aj dodnes. Vzápätí však odriekol usporiadateľ organizáciu šampionátu žien a masters. Keďže som bol vo funkcii, zostalo to na mňa. Urobili sme dvojdňovú súťaž a nazvali sme to “víkend so silovým trojbojom”. Účasť bola ozaj masová, najmä nová dorastenecká kategória. To nás veľmi tešilo, lebo práve toto bolo pre náš šport životne dôležité. Samotná dvojdňovka bola ozaj zaberák. Pracoval široký tím našich ľudí, bolo treba všetkých nakŕmiť a oceniť množstvo pretekárov. Len našich bolo dvadsať! Z dorastencov excelovali najmä Ondro Novomeský a zlatý medailista Mirko Polčic (brat Mareka). Svoj krst zažil Jano Schwarz. Skončil síce na piatom mieste, ale bola to pre neskoršieho rekordéra a reprezentanta SR veľká motivácia. Osobné rekordy lámali aj juniori Milan Ondrejkovič, konečne medailový Tomáš Malinovský a aj začiatočník Dušan Černák. Jeho debut bol bronzový s výborným trojbojom 650 kg (255+150+245). Druhý deň naše ženy opäť výborné. Najmä Eva, Lenka Neshodová a ako sme si zvykli vždy rekordná Janka. Svoj a aj pre nás prvý titul v kategórii masters vybojoval zlepšujúci sa Tibor Sallai. Po dvoch dňoch makačky sme vsetci padli mŕtvy a trvalo to niekoľko dní kým sme sa spamätali.

Začiatkom júna sme si s Lenkou odskočili po titul v tlaku do Bánoviec a o týždeň nato, sme s partiou našich najlepších odišli do českého Nymburku s Evou a Jankou na juniorské Majstrovstvá Európy. Dievčatá opäť nesklamali a v ťažkej konkurencii Eva obsadila piatu priečku a Janka v trojboji a aj v ťahu bronz. Následne sme v rámci oddychu navštívili Prahu a opäť Safaripark v Dvore Králové, kde sme zregenerovali sily v dobrej spoločnosti afrických zvierat.

Po mesiaci vyplnenom nekonečnou dostavbou vnútorných priestorov posilňovne, odchádzam s Jankou do Poľska na Majstrovstvá sveta juniorov. Janka je tesne štvrtá a nesieme domov bronz za mŕtvy ťah.

Po minuloročnom postupe do Extraligy sme mohli v Prvej lige opäť skúšať mladé talenty. Borci ako Martin Peko, Ľubo Krajčovič, Jozef Šesták a iný vybojovali piate miesto.

V októbri nastal čas na náš prvý štart v Extralige. Cestovali sme do Bardejova v prevažne mladšej zostave, Malinovský, Jakubčík, Ondrejkovič a Černák. No a bolo z toho nečakané tretie miesto. O mesiac v Senici Štefana výborne nahradil Tibor a o celkovom poradí rozhodlo tretie kolo u nás v Častej. Doma sme to rozbalili v silnej zostave Hudek, Sallai, Malinovský a Jakubčík. Všetci sa prekonávali a bolo z toho dokonca striebro. Celkovo za tri kolá teda bronz a zrazu sme vyskočili vysoko medzi najlepšie slovenské družstvá. Táto súťaž bola tiež poslednou pre Rada Hudeka, ktorý sa rozhodol pre úspešnú kariéru v stavebníctve.

Záver roka bol pre silový trojboj opäť sviatočný. Dva týždne po sebe náš zväz hostil špičkové dve podujatia v Trenčíne. Najprv to boli Majstrovstvá Európy žien, kde štartovali Lenka a Janka. Do Trenčína sme teda opäť sťahovali náradie a pracovný tím. Naše ženy v konkurencii najsilnejších žien Európy obsadili najprv Lenka siedme a následne Janka piate miesto. Janka vybojovala v mŕtvom ťahu svoju prvú seniorskú medailu. O týždeň nato sem prišli tlakári z celého sveta, aby si rozdali tituly na Majstrovstvách sveta v tlaku na lavičke. Lenka desiata, Janka v novom národnom rekorde šiesta a my užasnutí z výkonov okolo 300 kg. Po dvoch týždňoch driny odchádzame domov, náradie zazimujeme a konečne sa venujeme ďalšiemu tréningu a plánovaniu na rok 2004…

 

14. časť:

Rok 2004 bol plný náročných výziev. Tie dostatočne silno preverili výkonnosť našich pretekárov a aj našu schopnosť vedieť všetko finančne pokryť. Ako to už býva v takom veľkom klube, niektorí svoju športovú činnosť ukončili, iní len začali, ďalší sa už vyšvihli do výkonnostných výšin. V apríli sme začínali mužským šampionátom v Senici. Po piatich rokoch úmorného snaženia konečne vybojoval svoj prvý seniorsky titul v kategórii do 82,5 kg Štefan Jakubčík. O svoje po rokoch prvé rekordy a striebro zabojoval Tibor Sallai. Výkonnostne vyletel hore cez 700 kg v trojboji Dušan Černák a má bronz. Naopak svojim životným výkonom 742,5 kg (280+185+277,5) sa práve tu rozlúčil s trojbojom Marek Polčic. Do Bánoviec na tlaky šli naši najlepší. Lenka Neshodová strieborná a vo svojej premiére v kategórii do 90 kg tiež strieborný Tomáš Malinovský s obrovským zlepšením na 185 kg.

V máji opäť dvojdňovka v Častej. Majstrovstvá SR dorastu, juniorov, žien a masters. Po všetkých stránkach vyčerpávajúca akcia, no plná krásnych výkonov a medailí. Opäť zvládame 20 našich pretekárov a opäť excelujú všetci, najmä Miro Polčic, Ondro Novomeský a Tomáš Malinovský svojim prvým titulom v kategórii do 90 kg s trojbojom 682,5 kg (265+185+232,5). Tento výkon ho vyšvihol, rovnako ako svoj výkon Ondra, až do slovenskej reprezentácie. Medzi ženami sa poľahky nominovala na svetové súťaže Janka Sedláčková. Rovnako ako Marek Polčic ohlásila svoju poslednú súťaž v trojboji Lenka Neshodová, ktorá predviedla životnú formu 375 kg (170+80+125). Naopak o tituly začali poprvý krát bojovať Lucia Dobšovičová (sestra Miloša) a budúca hviezda Eva Ješková. Darilo sa aj Tiborovi, ktorý s prehľadom obhájil svoj titul v kategórii masters. Opäť sme po súťaži padli “mŕtvi”, ale oplatilo sa…

Jún bol v znamení ďalekých ciest. Tá prvá bola do 2300 km vzdialeného francúzskeho Cahorsu na Majstrovstvá sveta žien v silovom trojboji. Janka sa už vekom dostala do ženskej seniorskej kategórie a toto bol jej krst vo veľmi ťažkej konkurencii svetových siláčok. Nakonci bojov z toho bolo krásne ôsme miesto a supervýlet po Francúzsku v spoločnosti vždy dobre naladeného štátneho trénera Mira Patra.

O dva týždne sme sa vybrali na náročnú cestu do Bulharska. Po troch rokoch opäť v Sofii. Tento raz Európsky šampionát juniorov. V aute spolu s Radom Hudekom vezieme dvoch mladých talentovaných reprezentantov Ondra a Tomáša a v Sofii nám vypovedajú službu svetlá na aute. Vďaka výnimočnému zraku Rada a šťastiu však všetko zvládame. Ondro pri svojej premiére v repre láme narodné rekordy a je z toho výborné šieste miesto. Tomáš tiež tvrdo bojuje a je siedmy v trojboji. Vo svojej kráľovskej discipíne tlak na lavičke, ale vybojuje tretie miesto, čo je v takej silnej konkurencii veľká vec. Po skončení šampionátu sa k nám pripojí ďalšie auto s posádkou Juro Krátky, Dušan Černák a Marek Polčic. Máme namierené oddýchnuť si pri mori. Nejdeme na “blink” ako pred tromi rokmi, ale máme namierené na krásny grécky ostrov Thassos. Pred rokom tu boli naši dubovský chalani na dovolenke cez cestovku pani Marcely Stavropoulou a tak sme šli na už pripravené miesto. Našli sme tu krásny kus zeme priamo pri mori s výbornými ľudmi, ktorí sa o nás dokážu dokonale postarať. Bolo jasné, že sa sem musíme ešte vrátiť. Naozaj superoddych pred jesennou časťou sezóny. Navyše Marcela sa s nami tak zblížila, že sme dodnes ako rodina. Je dokonca čestnou členkou nášho klubu a navštevuje našu posilku, keď príde občas domov do svojej rodnej Ostravy.

Na jeseň testujeme ďalších perspektívnych borcov v Prvej lige západ. Šancu dostanú Lucia Dobšovičová, Eva Ješková, Tomáš Drozda, Peter Kanis a ďalší mladí a tiež opäť v tréningu Miloš Dobšovič. Po dvoch kolách v Hurbanove je z toho výborné tretie miesto. Na rade je Extraliga. V prvom kole bojujeme s Tomášom, Štefanom, Dušanom a Milanom Ondrejkovičom opäť po roku v Bardejove. Chlapci sa prekonávajú a berieme pohodlné tretie miesto. Druhé kolo je u nás doma v Častej. Bohužiaľ Tomáš nezapisuje tlak a v takej veľkej konkurencii je to veľká strata bodov. Stratu sme nedobehli ani v treťom kole v Senici a je z toho nepopulárna “zemiaková” medaila.

Sezónu 2004 končíme v novembri opäť v Trenčíne na Majstrovstvách Európy, kde náš zväz hostí najlepšie európske trojbojárky. Ideme opäť celá výprava aj s vybavením na celý týždeň pracovať pre šampionát. Nemá kto ale obsluhovať signalizačnú tabuľu, dôležitú to súčasť šampionátu. Z partie mladích budúcich pretekárov čo došli trénovať pred letom vyberáme jedného, ktorý napriek svojej štíhlej šľachovitej postave dokazuje svojou húževnatosťou a tvrdohlavosťou, že je obrovský talent. Ale je to tiež velký nezbedník, ktorý je pri všetkom čo sa v Dubovej zlé vyvedie. Počúva Rytmusa a nemôže byť bez dozoru, lebo stále niečo kuje… Napriek tomu je v Trenčíne neúnavný a spoľahlivý pomocník. Keď vidí ako Janka dáva svoj životný výkon v nových národných rekordoch 492,5 kg (187,5+95+210), je rozhodnuté. Samo Tomašovič chce byť trojbojárom a my takto získavame ďalšieho pre náš klub do budúcnosti zásadného člena…

 

Pavol Kovalčík